Kariérna poradkyňa Zuzana Vyhnánková: Fandím kariérnym zmenám!

Zuzana Vyhnánková je kariérna poradkyňa a psychoterapeutka v príprave. Má za sebou veľký kariérny obrat – v minulosti sa venovala marketingu a budovaniu značiek. Dnes dodáva odvahu robiť malé i veľké zmeny na kariérnej ceste druhým, najmä marketérom. Vďaka štúdiu aplikovanej psychológie a unikátnej kombinácii skúseností z ďalších oblastí môže klientom ponúknuť nielen odborné rady, ale aj porozumenie v situácii, s ktorou má sama skúsenosť.

Ste kariérnou poradkyňou a psychoterapeutkou. V oblasti terapie sa v poslednej dobe darí búrať mýty a ľudia už nemajú taký ostych, požiadať o pomoc psychológa. Ako je to na poli kariérneho poradenstva? Sú Slováci otvorení radám vo svojich kariérach?

Psychoterapia je na rozdiel od kariérneho poradenstva v širšom povedomí ľudí a tí rozumejú tomu, čo od nej očakávať. Navyše sa v svojej podstate týka všetkých. Potrebujú ju a využívajú ju ľudia v rôznych životných etapách naprieč populáciou. Kariérne poradenstvo nie je tak známe. Zatiaľ u nás nie je zvykom sa o kariére s niekým radiť. Stále je to v zóne vecí, ktoré sú Slováci skôr zvyknutí robiť si tzv. sami – proste si o tom povedať s kamarátmi. Čo je síce relevantný spôsob, ale získajú tým trošku niečo iné ako kariérnym poradenstvom.

Kariérne poradenstvo sa tiež hodí len pre určitú časť pracujúcich ľudí – pre tých, ktorí chcú svoju kariéru riadiť, pretože na ňu majú konkrétne požiadavky a ambície. Potom je tu časť ľudí, ktorí pracujú, ale nechávajú sa svojím pracovným životom skôr unášať a v podstate len využívajú príležitosti, ktoré im organicky prichádzajú do cesty. A tým pádom nemajú potrebu sa radiť. Kariérne poradenstvo ocenia ľudia, pre ktorých je práca podstatný a dôležitý pilier v ich živote, a berú ju ako dôležitú vec, ktorá ich má napĺňať, dávať im zmysel a baviť ich, ktorá možno nejakým spôsobom podčiarkuje ich identitu alebo sa na nej nejako podieľa. Každopádne rozhodne ich je menej než ľudí v psychoterapii.

Chápem, kariéra nie je pre každého priorita, a nie každý vníma prácu ako svoju životnú náplň.

Určite. Ako som povedala, kariérne poradenstvo sa hodí pre ľudí, pre ktorých je práca dôležitá. A ešte by som doplnila, že keď som sa pozerala do svojich dát, drvivá väčšina z nich sú ženy. Čo prisudzujem dvom veciam. Jedna je externý faktor – moju online komunitu tvorí z veľkej časti ženy, ktoré ma poznajú vďaka Holkám z marketingu. Druhá vec je ale tá, že ženám všeobecne príde prirodzenejšie si nechať poradiť. Priznať svoje neistoty, konzultovať ich.

Je to podobné, ako keď hľadáte cestu v aute. Dovolím si použiť jedno klišé – muž za volantom sa nechce opýtať na cestu, žena by preferovala niekoho zastaviť a opýtať sa. A ja si myslím, že ohľadom kariéry je to trošičku podobné – chlapi si to často chcú vymyslieť sami.

A nie je to dané aj tým, že ženy sa kvôli rodičovskej dovolenke nad svojou kariérou zamýšľajú častejšie, keď riešia, kam po tejto pracovnej pauze ísť?

Povedala by som, že skôr než príležitosť sa nad niečím zamyslieť, je to obrovský tlak, ktorý vás núti kariéru nově uchopiť. Pretože pauza, ktorú slovenské ženy bežne strávia na rodičovskej dovolenke, je pre kariéru veľký zásek. Z tohto vyplýva časť tém, s ktorými ženy prichádzajú.

Rozvoj a kariéru primárne vo firmách so zamestnancami rieši HR, v akých situáciách ísť skôr za HR a kedy vyhľadať kariérneho poradcu?

K HR má prístup len zamestnaný človek. Takže celá veľká časť ľudí, ktorá nie je zamestnaná alebo je na rodičovskej, žiadneho personalistu, na ktorého by sa ohľadom kariéry mohla obrátiť, nemá. Ďalšia vec je, že je síce skvelé, keď HR rieši práve talent management a rozvoj ľudí, lenže po tom je dopyt v veľmi málo firmách. Málokde má HR dostatočné podmienky, kompetencie a slovo.

Dúfam, že už sa situácia pomaly mení, ale skôr mám pocity, že zatiaľ na Slovensku HR-isti nemajú také slovo. Sú často zavalení administratívou, takže v konečnom dôsledku riešia zmluvy, podpisovanie, maximálne onboarding a na skutočný rozvoj ľudí alebo hľadanie ich cesty sa času nedostáva. Človek, ktorý tému kariéry potrebuje riešiť, okamžite pochopí, či mu HR môže pomôcť, alebo nie.

A ďalšia vec je, že aj keby personalista to, že má ľudí rozvíjať alebo im pomáhať s kariérnou cestou, chápal ako nejakú dôležitú časť svojej agendy, bude ponúkať iba interné možnosti. Takže ak mieriš niekam inam, či už k inému zamestnávateľovi alebo chceš úplne zmeniť odbor, tak ti tvoje HR vlastne nepomôže, pretože to nie je v záujme jeho zamestnávateľa.

Kariérneho poradcu určite dáva zmysel osloviť, keď ťa čaká oborový transfer, keď potrebuješ nezaujatý externý pohľad na to, čo sa deje vo tvojej firme, napr. nejaká zložitá situácia, konflikt alebo reštrukturalizácia. Keď si hľadáš novú prácu, ale možno aj keď prechádzaš nejakým dlhším, náročným obdobím v práci, ktoré je spojené s prepúšťaním alebo fúziou dvoch firiem, spájaním firemných kultúr. To sú situácie, v ktorých je kariérny poradca skvelým a možno aj príjemnejším sprievodcom než niekto z vnútornej štruktúry firmy.

To ste mi nahrali na ďalšiu otázku. Kedy je čas meniť odbor a kedy len zamestnávateľa?

Zmena odboru nie je nič jednoduché. Je to veľký krok, ktorý stojí za to kriticky zvážiť, než sa doň človek pustí. Nechcem znieť tak, že od toho odrádzam. Ja som naopak obrovský zástanca zmeny a oborové transféry sú v podstate mojou špecializáciou. Ale zároveň by som dotyčného veľa vyzývala množstvom otvorených otázok, aby sme sa dobrali toho, či je jeho rozhodnutie postavené na pevných základoch. Pýtala by som sa napríklad – ako vás to vôbec napadlo, čo vám má zmena priniesť, v čom to bude lepšie, ako si to predstavujete, aké máte zdroje, ktoré môžete pre zmenu využiť – tzn. skúsenosti, kontakty, certifikáty, čokoľvek, čo pomôže s rozhodnutím a stanovením smeru, kam vás to tiahne.

Takisto je dobré pátrať po motivácii. Pretože sa mi neraz stalo, že napríklad prišla klientka s tým, že pre ňu možno marketing nie je vôbec to pravé, hoci ho x-rokov robí, a že by chcela asi hľadať nejakú inú cestu. A keď sme všetko preberali hĺbšie, vyplynulo, že aktuálny zamestnávateľ hrozne znižuje jej sebavedomie kritickými komentármi, s ktorými sa stotožnila a začala premýšľať o zmene odboru, pretože nabrala presvedčenie, že na marketing nie je dobrá.

A nakoniec sme sa dostali k tomu, že nie je potrebné meniť odbor, ale je to otázka nastavenia hraníc a vzájomného rešpektu. Rovnako tak vo firme môže byť zlá organizácia práce a dotyčný si môže pripadať preťažený. Takže než sa rozhodneš meniť odbor, je treba to naozaj premyslieť.

Dnes je bežné mať niekoľko kariér za pracovný život. Aké najväčšie zmeny sa podľa Vás v tomto smere na pracovnom trhu udiali? Pretože sú preč časy našich pra/rodičov, ktorí svoj život strávili v jednom či dvoch zamestnaniach.

Ja môžem ponúknuť hlavne pohľad z marketingovej bubliny, kde je práca extrémne flexibilná a z môjho pohľadu tam ide urobiť kariéru strašne rýchlo. Minimálne ak si človek nájde to svoje, má odvahu, dokáže sa dobre orientovať v obore, učiť sa a trochu riskovať.

Mám možno preto trošku deformovanú optiku. Ale príde mi, že meniť obory sa už znormalizovalo. V podstate som presvedčená o tom, že kariéra by mala vždy odpovedať tomu, kým sme. Veľká časť z nás za život vystieda rôzne sebapoňatia, identity, hodnoty.

A pripadalo by mi škoda, keby to kariéra neodrážala. Takže ja som bytostne presvedčená o tom, že uvažovať o zmene kariéry má zmysel a že to je naozaj relevantný spôsob, ako sa pracovným životom pohybovať. Vlastne ma ani nezaujíma, ako to má trh. Myslím, že meniť a riadiť svoju kariéru je správne a k tomu vediem aj svojich klientov. Som schopná im mindset odovzdať takým spôsobom, že potom na pohovoroch pôsobia presvedčivo aj zubárka, ktorá chce byť marketérka.

To je skvelé. Je vlastne prirodzené, že človek počas života vystieda rôzne záujmy, zmení hodnoty a priority a rovnako prirodzene ako mení svoje koníčky by sa nemal báť meniť ani zamestnanie.

A niekto to tak nemá. Niekto napríklad chce byť celý život veterinár, a to je tiež v poriadku. Ale myslím si, že by mali dostať priestor obe tieto cesty a že personalisti na to pri pohovoroch už skrz prsty nekukajú.

Navyše znalosti z jedného oboru môžem využiť v tom novom. Vy ste pracovali v marketingu a teraz sa vďaka tomu môžete zamerať na klientov z tejto oblasti.

Áno, to je dobrá pripomienka. Ja to odovzdávam klientom napríklad v rámci svojich webinárov Jak si najít práci v marketingu alebo Na co se hodím v marketingu, kde práve hovorím o tom, že predchádzajúce skúsenosti môžu byť skvelým základom pre nejakú vašu špecializáciu.

Keď sa bavíme o zmenách práce, existuje niečo ako ideálna doba u zamestnávateľa?

To je otázka uhlu pohľadu. Ja som zvyknutá sa na to pozerať práve skôr z pohľadu pracovníkov.

Takže keď by som uvažovala nad tým, ako dlho mám byť u zamestnávateľa, aby som mala nejaké relevantné skúsenosti do CV, tak veľmi všeobecne povedané je to rok u jedného zamestnávateľa. Ale keď budem pol roka na stáži na strašne zaujímavom projekte, tak to tam samozrejme bude dobré napísať tiež. Veľmi záleží na individuálnom posúdení. Ide o to, že v niektorých prácach stačí byť rok, aby človek získal potrebné skúsenosti a mohol sa posunúť ďalej. U niektorých oborov je však potrebných päť rokov, aby sa toto stalo. A ľudia z oboru to vedia. Takže keď na CV pozrie človek z oboru, je mu jasné, že ak bol niekto na nejakej komplikovanej pozícii len rok, nemá dosť skúseností, a naopak. Nejde teda generalizovať. Päť zamestnávateľov po jednom roku v CV neznamená fluktuanta a „problémového“ človeka.

Ja fluktuantom dosť fandím. Nechcem, aby ľudia zostávali zbytočne dlho v zamestnaní, ktoré nenaplňuje ich hodnoty a potrebu sa rozvíjať. Ak práca nenaplňuje vaše očakávania a nemáte vidinu zlepšenia, tak čo tam. A už vôbec nie, ak ide o toxické prostredie.

Na vašom LinkedIn ma zaujal príspevok o tom, že konečne nejdete na výkon. Dnešná spoločnosť je ale pomerne výkonnostne postavená. Ako teda skĺbiť psychické zdravie a kariéru? Máte nejaké tipy?

Primárne svoju kariéru riadiť a nenechať sa len tak unášať. 😊 Je neskutočné množstvo pozícií, typov úväzkov, oborov, profesií, konkrétnych pozícií, firemných kultúr, miest, kde je možné zamestnanie vykonávať. Rozhodujúcich faktorov je obrovské množstvo, takže keď sa nad tým vedome zamyslíte a budete to chcieť vedome riadiť, máte väčšiu šancu, že nájdete pre seba ten dôlek, do ktorého zapadnete a kde vám bude dobre.

Z vlastnej skúsenosti viem, že je to spústa krokov. Po dlhej ceste som sa dopracovala k tomu, že je mi dobre v kľude v jednej miestnosti face to face s jedným človekom, že je to pre mňa príjemnejšie než vedenie tímových debát a workshopov, ale že mám napríklad aj rada samostatnú strategickú prácu a že tieto dve polohy potrebujem vyvažovať. A je teda treba sa zamyslieť, aká kombinácia akých činností mi dáva zmysel, prípadne sa o tom s niekým poradiť a nechať si ukázať druhý pohľad.

Tým, že si nájdete, čo vás baví a kde sa cítite dobre, sa môžete ochrániť pred psychickou ujmou a tým, že práca na vás bude moc, že bude frustrujúca. Samozrejme je treba povedať, že často pomáha mať v práci nejaký zmysel, to tiež môže pomôcť ako ochrana pred psychickými ťažkosťami.

Na druhej strane všetci vieme, že hlavne v pomáhajúcich profesiách, kde ľudia vidia obrovský zmysel, je naopak veľká miera vyhorenia, takže ten zmysel je niekedy dvojsečný. Buď je ho strašne málo a vyhoríte, alebo je ho príliš veľa a vy sa tej práci obetujete a tiež vyhoríte.

Určite je potrebné mať okrem kariéry aj ďalšie piliere života. Pretože z práce ma môžu kedykoľvek vyhodiť alebo sa môže čokoľvek pokaziť, ale keď máte kvalitné blízke vzťahy, športujete, máte psa alebo záhradničíte, tak sa oprete o tie ďalšie piliere a nezhroutíte sa úplne. Pomáha tiež svoju kariéru nejako reflektovať. Premýšľať nad ňou, pravidelne si povedať, čo sa v mojej kariére deje, či mi je v práci dobre, či nie som často chorý, aké najčastejšie riešim problémy. Skrátka k svojej práci pristupovať vedome.

No a keby som mala spomenúť jedno veľké téma, ktoré sa s kariérou a vyhorením spája, tak skvelým spôsobom, ako sa chrániť pred psychickými ťažkosťami, je práca s hranicami. To je alfa a omega. Mať nastavené a chrániť svoje hranice.